No čo? Dobré sú? Myslím tie pukance!

 

Ja inak milujem pukance! A knihy! A Marvel-ovky!! Všetky! A tiež milujem festivaly! Najviac. A fotky. Hocijaké. Čiernobiele, farebné, s filtrami, bez filtrov, profesionálne, amatérske. Takže čakaj fotky. Veľa! Ale späť k téme...

 

Už som ti hovorila, že absolútne neznášam stereotyp? To je to, čo som zažívala dva roky, keď som sa vrátila z ročného pobehovania po Európe a skončení školy. Ale pekne po poriadku.

V predposlednom ročníku architektúry ma jedného dňa osvietilo a prihlásila som sa na zahraničný študijný pobyt Erasmus a na pol roka som v poslednom ročníku aj vypadla. (samozrejme som nahovorila aj všetky moje parťáčky, veď nepôjdem sama! Škoda len, že každá sme išli inam, ale o tom potom...) 

Ja som odišla do Sofie v Bulharsku. Najprv som si hovorila že: „východná Európa? Už mi fakt úplne šibe?“ Ha! Nič lepšie som si vybrať nemohla!! Stretla som tam veľké množstvo rovnako šibnutých ľudí ako ja (našťastie mi nerozumejú a keby aj, tak oni to vlastne vedia) a spolu sme s ruksakmi na chrbte precestovali skoro celý Balkán a Turecko. 

 

Nápady o 10 večer ako: „hej, čo tak zajtra Transylvánia na pár dni? Bus odchádza ráno 6:20. Ideme?“ No kto by odolal? Ja urcite nie :) 

Seven Rila Lakes, Bulharsko 

Po pol roku takéhoto cestovania a brázdenia Balkánu od Srbska, cez Kosovo po Čierne more som bola nútená (dobrovoľne nasilu) sa vrátiť a dokončiť si diplomovku. Stalo sa. Hurááá som inžinier architekt. Na papieri. Znie to super, ale je to drina.

Hneď po skončení školy a keď sa všetci moji kamoši zo Sofie rozišli po celej Európe, som neváhala a zbalila caky-paky a nasadla na lietadlo. Mesiac som cestovala sama Európou s ruksakom na chrbte... Hupss.. Tak som si to len predstavovala.. Cestovala som bez ruksaku, lebo mi ho hneď na začiatku v Bratislave na letisku stratili a keďže ja som sa nemohla zastaviť a čakať, môj ruksak bol vždy 2 dni pozadu. Celkom vtipná story! O tom Vám určite napíšem niečo na štýl „Ako byť dva dni popredu pred vlastnou batožinou, ktorá ťa dobehne deň pred odletom domov!“

No nedobehla ma len batožina. Ale aj realita. Po tomto výlete, plná elánu a s 0 (čítaj NULOU) na účte, som si našla prácu v skvelom ateliéri v Bratislave, kde bol výborný kolektív (pozdravujem, keď to čítate) a hovorila som si, že veď raz si určite zvyknem....

Ufff... Nestalo sa. 20 dni dovolenky ročne, o ktorej musíš dať vedieť dopredu je proste niečo čo som ja. spontánna duša. nezvládala absolútne nijak. Aj keď ma väčšinou práca bavila a šéfovci boli naozaj skvelí (a tolerantní!), aj tak som trpela. Mala som síce dream job, ale dream niekoho iného. Takže som jedného pekného dňa po necelých dvoch rokoch a na pokraji nervového zrútenia dala výpoveď. Ahoj. Dovi. Sorry!

 

Musím priznať, že popri odvahe mám naozaj aj veľké ŠŤASTIE, za ktoré som dennodenne vďačná. Vyštudovala som niečo čo môžem robiť hocikde na voľnej nohe a popritom robiť to čo najviac milujem. Zbaliť ruksak a zase raz vypadnúť! Hocikedy, hocikam.

A teraz som sa rozhodla to zdielať, lebo cestovanie je radosť. A zdielaná radosť je dvakrát toľko. Aspoň si myslím...  

Skopje, Macedonsko

PS: Pravopis bol skontrolovaný pani učiteľkou, takže sťažnosti ohľadom tejto problematiky,  poprosím písať jej.. (meno aj tak neprezradím)

FOLLOW ME!

 

SHOP NOW!

 

YOU LIKE MY WEBSITE?

GET YOUR OWN HERE:

NEED HELP WITH IT (LOGO, DESIGN OR CREATING ITSELF) ?

CONTACT ME